Keď už bola Bessie pri ústí, ktoré ďalej pokračovalo lesom, zastala. Nemala by predsa len poslúchnuť starú, sivovlasú ženu z pekárne, ktorá vyzerala ako indiánka? Nemala by ostať mimo lesa, v bezpečí? Nie. Sú to len hlúpe povery,- pomyslela si a vkročila do temnoty lesa. Na jej počudovanie, nebol až taký temný, ako si myslela, že bude. Pomedzi vysoké jedľovce, smreky a borovice do lesa prenikalo denné svetlo a vtáčiky si spievali svoju rannú pieseň. Atmosféra lesa vyznela optimisticky. Bessie to upokojilo a kráčala v pohode ďalej naprieč lesu. Vytiahla si mapu a kompas a podľa toho sa riadila, aby sa nestratila. Išla takmer delý deň. Ani sa nenazdala, a bol večer. Svetlo, ktoré prenikalo pomedzi stromy zoslablo a les potemnel. Nebolo počuť takmer žiadnu lesnú zver. Keď sa pri tomto poznaní Bessie pozrela na hodinky, s hrôzou zistila, že je už 5 hodín večer a ona nieje ešte ani na ceste domov. Začala sa snažiť zistiť, kde vlastne je. Keď našla správny smer cesty domov, už bola tma. Našťastie, mala so sebou baterku. Vytiahla ju, ale skoro od hnevu buchla hlavou do stromu. Baterka nešla. Prečo ju len, sakra, doma neodskúšala, či funguje? ,,Sakra sakra sakra! ´´ hromžila no vtom ju premkol strach. Vytiahla mobil, ktorý jej našťastie išiel a svietila si ním na kompas, ktorý jej ukazoval správny smer. Bessie sa celá triasla, bola už noc a tak bolo aj oveľa chladnejšie ako cez deň. Konáre stromov vŕzgali pod návalmi vetra a sem-tam z nich opadla nejaká šiška. Bessie sa pri každom takomto páde striasla od strachu. Už šla dobré 3 hodiny, keď zrazu začula nejaký šuchot. Skamenela hrôzou a ostala stáť na mieste. Cítila sa, akoby jej nohy zapustili do zeme korene. Čosi v kútiku duše jej našepkávalo ,utekaj, bež! Rýchlo!´, no ona to nedokázala. Zasa začula šuchot, ako keď sa nohy pri behu obtierajú o zem. Zvuk prichádzal zo všetkých strán a Bessie už takmer nedýchala. Spustila sa k zemi a objala sa rukami, vyčkávajúc na hrôzu, ktorá ju čakala len pár metrov od jej chvejúceho sa tela z mäsa, krvi a kostí.