Niekedy je všetko pokojné...
Idem domov a všetko je akési tiché. Pokojné. Po dlhom čase stresu bola táto chvíľa akási divná a zdalo sa mi, že je veľmi zvláštne, ak je nejaký deň až príliš dobrý, lebo potom môžte očakávať pohormu. No v ten deň sa nič také nestalo a bolo to nepochopiteľné (aspoň pre mňa).
Pod nohami mi vŕzgal sneh, čerstvo napadaný, ale bez toho hnusného ľadu, ktorý inokedy všade striehne. Svetlo v okolí bolo zvláštne. Chvíľu premýšľam nad tým, čím to je, no po chvíli som si dala do hromady dve a tri- na oblohe boli svetlosivé mraky ale jasné svetlo prenikalo cez veľkú štrbinu medzi nimi naľavo odo mňa. A tá obloha- no páni!- bola úžasná... ako keby sa otvorilo nebo a zosielali nám nejaké správy priamo z neho... štrbina mala oválny tvar,a v nej presvitalo slnko. Všetko tvorilo akýsi bledožlto-fialovo-bledosivastý obrazec, ktorý priam viazal pohľad a trebalo sa na to pozerať, lebo- použijem frázu z Twilightu- som sa bála, že ak sa čo i len na sekundu pozriem inam a potom naspäť, tento výjav zmizne. Cieľ cesty je pri mne. Otvorila som bráničku a letmo som pozrela na schránku- ešte nerozbitú- či tam nieje pošta. Vošla som dnu, zavrela som bránku a pohľad zablúdil zasa na tú oblohu nad lesom za našim domom a potom na obrovské jagavé cencúle na rinve. Tento vanilkový súmrak sa od nich odrážal a vyzeralo to ako obrovská sklenená zvonkohra. Naposledy sa pozriem na tú oblohu a vojdem do domu. Kiežby bol každý deň taký zvláštny.